Vlk

Posledné lúče zapadli .Nad Iškariónom sa rozľahla temnota a v lesoch, ktoré ho obliehali sa ozvalo mohutné vytie. Vytie, pri ktorom tuhla krv v žilách. Bolo to volanie o pomoc, zvolávanie vlkodlačích bojovníkov do boja.

Šomar sa krčil chrbtom k veľkej skale, dodávalo mu to útechu ,že ho nenapadnú od chrbta i keď vedel, že je to len klam, lebo si bol vedomý, že mu to nijak nepomôže. Celé telo mal napnuté od strachu a všetky zmysly vybičované na maximum. Bolo by lepšie stáť zočí - voči presile, aspoň by si vedel zhodnotiť šance, ale týchto nevidel, vedel, že tam niekde sú v tom temnom tieni lesa. Nevidel ich len cítil ich pach, vedel že sú tam a že sa približujú, ale stále ich nevidel ani nezačul.

Pomaly vytiahol šíp z tulca a zasadil ho do tetivy luku. Bol pripravený k boju, jediné čo mu chýbalo, bol cieľ, po ktorom by mohol vystreliť. Ešte stále ich nevidel, ale cítil, že sú blízko. Prvotný strach ho už prešiel, teraz bol nedočkavý, nervózny. "Tak kde ste!" potichu zavrčal pomedzi zuby. V tom ich zazrel, čierne šmuhy medzi stromami. Pohybovali sa príliš rýchlo na to, aby ich zasiahol šípom. Postavil sa a napol luk. Tušil, že príležitosť vystreliť sa mu čoskoro naskytne.

Boli traja. Aspoň toľko sa mu podarilo napočítať tieňov medzi stromami. Po jednom na každej strane a za ním skala. Bol v pasci, ale to vedel už aj predtým, ako zazrel tiene. No tie už tam neboli, pohyb ustal. Šum listov prestal, nastalo ticho. To zlovestné ticho pred búrkou. Šomar ešte raz naposledy zavyl, volal o pomoc, ale na odpoveď už nečakal. Aj keby mu niekto odpovedal, nepočul by ho. Vzduchom sa rozlieval upíry piskľavý škrekot a z tieňov stromov sa vyrútila postava. Šomar nestihol vystreliť, upír sa zjavil príliš náhle, musel uskočiť. Ale ani to sa mu nepodarilo dostatočne rýchlo, upír ho síce nezranil, ale zasiahol ho svojím mečom do tulca, ktorý mal na chrbte. Ďalším útokom sa už nemal v pláne nechať prekvapiť. Po dopade sa hneď postavil, natiahol luk a vystrelil skôr ako sa upír stihol schovať medzi stromy. Šíp ho zasiahol zozadu a preletel mu srdcom, jeho telo sa v okamihu rozpadlo na prach a na koniec čistinky k okraju stromov doletel už len čierny plášť a meč. Šomar, nespúšťajúc oči z úpírych vecí, sa ani nepohol, čo aj hneď oľutoval. Ani sám nevedel ako sa ocitol vo vzduchu. Preletel pár metrov, kým ho náraz o strom prebral z prekvapenia. Po dopade na zem sa chytil za rebrá. Dýchanie ho trochu bolelo, ale po tom náraze sa nedivil, našťastie nemal žiadne rebro zlomené. Podarilo sa mu odskočiť, čím sa vyhol upíriemu kopancu a získal čas na vytiahnutie meča z pošvy. Upír sa za ním nezahnal, lebo Šomar už držal meč pred sebou, ale vytiahol svoj meč. Vtom sa z tmy lesa vynoril ďalší upír rovno za Šomarom. Všimol si ho a postavil sa obom upírom bokom. Nečakal, kým naňho zaútočia obidvaja naraz, ale zaútočil na upíra, ktorý sa priblížil už skoro na vzdialenosť meča. Ten útok odrazil a cúvol. Potom zaútočili obidvaja. Šomar odrážal ich útoky ako najlepšie vedel. Snažil sa šetriť sily, lebo vedel, že ho nechcú zabiť, ale unaviť.

Únava sa pomaly začala dostavovať, meč mu ťažel v rukách a každý odrazený úder bol čoraz namáhavejší. Už nemal síl ani len na protiútok, len zachytával upírie údery. Upíry na chvíľku prestali útočiť a Šomar to využil na posledný útok. Zo všetkých síl sa zahnal po jednom z upírov, ale upír ten úder očakával a uhol sa. Šomarov meč zaťal do stromu a tam už ostal. Šomar ho nestihol vytiahnuť, lebo ho druhý upír udrel rukoväťou do tváre. Ležiaceho Šomara jeden z upírov pristúpil a priložil mu meč ku krku. Druhý sa k nemu sklonil a priškrtene povedal: "Vieš čo chceme! Povedz nám kde ste ho ukryli a darujem ti rýchlu smrť." Šomar sa naňho ľahostajne pozrel, no nič nepovedal. Bol pripravený umrieť, vlkolaci berú smrť ako súčasť života. Neboja sa jej, aspoň nie tak ako iné národy. Ale život si vážia a budú sa oňho biť do poslednej chvíle.

"Ako chceš!" zahriakol upír, na to ho obaja zdvihli a priniesli k najbližšiemu stromu, o ktorý ho priviazali. Upír, ktorý predtým držal Šomarovi pri krku meč ho, teraz odložil a zahnal sa na neho päsťou...

Šomar cítil, ako mu po tvári steká krv a z brady kvapká na zem. Celá tvár ho bolela a ťažko sa mu dýchalo. Chuť krvi v ústach už ani nevnímal a občas ju vykašlával. Upíry sa zhovárali vo svojom jazyku, ktorému nerozumel. Vtom k nemu jeden prikročil s mečom v ruke. Šomar si domyslel, že už zistili, že z neho nič nedostanú a vedel čo bude nasledovať. Upír sa napriahol, ale seknúť už nestihol. Rukou mu preletel šíp. Upírovi vypadol meč z ruky a z úst sa mi vydral hrôzostrašný výkrik. Bolesť, ale rýchlo vystriedala zúrivosť, ktorú takmer okamžite uhasila spŕška šípov prilietajúca z lesa. Väčšina sa ich zapichla do zeme, ale niektoré zastavil telá upírov. Po chvíľke paniky upíry utiekli do lesa a zmizli v tieni stromov.

Streľba ustala a Šomar ostal na čistinke sám. Až po chvíli sa začali z lesa vynárať postavy jeho záchrancov. Počul pokriky, ale nevnímal ich. Bol slabý od bolesti a od únavy z boja. Pomaly zamdlieval. Postavy sa dostali až k nemu, ale nedokázal rozoznať ich tváre, len cítil ich pach. Vedel, že zatiaľ mu od nich nebezpečenstvo nehrozí. Oči sa mu zavreli. Ešte chvíľku počul hlasy, no aj tie pomaly zanikali, až úplne zanikli. Už nič nevnímal. Zamdlel.

Šomar pomaly začínal naberať vedomie. Bolesť už ani necítil, hrudník a rany mal obviazané a vzduchom sa niesla slabá vôňa mastičiek. Počul, že sa pri ňom niekto rozpráva, ale slová ešte nevnímal. Pomaly otvoril oči a keď si privykol na svetlo a obraz sa mu trochu zaostril pozrel sa smerom za hlasmi. Sedeli tam traja muži oblečený v drôtených košeliach, cez ktoré mali prehodené zelené varkoče s vlčou hlavou na hrudi. Po bokoch mali meče a každý s nich držal  kopiu. Spod prilieb im vytŕčali tmavé vlasy, tváre mali drsné a neoholené.

Šomar chcel na nich zavolať, ale po nadýchnutí z neho vyšlo len tlmené zakašlanie. Stráže sa okamžite strhli a vyskočili na nohy. Z druhej strany miestnosti pribehli ďalší dvaja strážcovia, ktorých si predtým nevšimol. Stráže mierili na Šomara kopijami, a ten sa už nepokúšal radšej nič povedať. Len ticho ležal, čakal ako sa situácia vyvinie. Jeden zo strážcov, ktorí predtým sedeli pri stole, oslovil vojaka stojaceho vedľa seba. Ten sa následne rozbehol k dverám a zmizol za nimi. V miestnosti nastalo napäté ticho.

Netrvalo dlho a vojak sa vrátil, ale už nie sám. Tesne za ním vošlo niekoľko ďalších mužov v zbroji o niečo honosnejšej ako bola zbroj strážcov. Šomar hneď pochopil, že tu budú ich velitelia, ktorí ho prišli vypočuť osobne.

Najmenší z nich, ktorý stál pred ostatnými mal hrubé črty tváre, ale na rozdiel od ostatných bol oholený na hladko. Mal vystupujúce čelo a hrubé obočie, pod ktorým mal vsadené sivé oči. Skúmavo sa díval na Šomara, ale nič nepovedal. Otočil sa k svojím druhom a ticho im povedal „Ľudia vraveli, že v lesoch zahliadli prízraky, ale opísali ich inak ako vyzerá on. Vysoký a bledý v čiernych plášťoch a tento nie je najvyšší a už vôbec nie bledý i keď srsť, alebo čo to má mu už šedivie.“

„Možno to bude tým, že nehovorili o mne.“
Muž sa pozrel na Šomara zarazene cez rameno. Myslel si, že hovoril dostatočne ticho na to aby ho nepočul. „Kto si?“ Opýtal sa keď sa otáčal „Alebo sa mám spýtať čo si?“
 „Volám sa Šomar a pochádzam z rasy vlkodlakov.“

„Vlkodlak? Vlkodlaci žijú len v starých legendách a rozprávkach.“ Okamžite odpovedal muž.

„Tak potom v jednej takej legende žiješ i ty!“ Povedal Šomar stroho.

Muž si ho premeral a kývol na strážcu, ktorý sa okamžite pohol a doniesol stoličku od stola k Šomarovmu lôžku.

„Volám sa Atnas.“ Predstavil sa muž  sadol si na stoličku. „Som správca tohto mesta i okolitej zeme. Včítane lesa v ktorom sme ťa našli. Prezraď mi, čo robil vlkodlak v našich lesoch?“

„Prišiel som vám pomôcť.“

„Pomôcť nám?“ Vyprskol Atnas. „Prečo by sme mali potrebovať tvoju pomoc? To my sme museli zachraňovať teba! A ty nám chceš pomôcť? Ako?“

„Som ti vďačný za záchranu správca.“ Odpovedal Šomar pokojne. „Sám si pred chvíľou vravel, že ľudia videli prízraky a predpokladám, že vám tu i miznú ľudia.“

Pri týchto slovách Atnas spozornel a všetci muži v miestnosti úplne stíchli. Ticho v miestnosti prerušilo len Šomarové zakašlanie pri ktorom sa Atnas strhol.

„Čo o tom vieš?“ Tvrdo sa spýtal.

Šomar sa chvíľu díval na Atnasa a potom začal.

„Tie prízraky, ktoré ľudia videli sú najskôr tí istý pred ktorými ste ma zachránili. Nie sú to ľudia ako ste sa asi doteraz domnievali. Sú to upíry.“Miestnosťou sa prehnal nepokoj. Šomar si to všimol a trochu zvýšil hlas. „Áno, upíry. Ďalšie tvory, ktoré žijú len v legendách. Vy ľudia žijete veľmi krátko a rýchlo zabúdate, na to čo by ste nemali. Tieto tvory boli kedysi ľudia ako vy. Sú to tvory, ktoré sa živia krvou a najviac im chutí ľudská. Preto vám tu miznú ľudia, lebo sa tu usadila skupina upírov. Je ich primálo na to aby napadli mesto. Striehnu na osamotených ľudí, alebo malé skupiny, ktoré sa ocitnú mimo mesta.“

„Čo robia s tými, ktorých chytia? Berú zajatcov?“ Vyhŕkol sivovlasý muž stojací za Atnasom.

„Nie, nikdy! Tých ktorých chytia vysajú alebo zabijú.“ Šomar pochopil výrazy v tvárach mužov. „ Je mi ľúto vašich blízkych.“ Dodal.

„Akoto, že teba nevysali, že ťa nechali žiť?“ Opýtal sa pridusene Atnas.

„Vlkodlačia krv im nechutí. Sme im odporný tak isto ako oni nám. Práve sa ma chystali zabiť, keď ste prišli.“

„Prečo ťa nezabili hneť, ale priviazali a bili? Akoby z teba chceli niečo dostať.“

„Najskôr sa chceli len zabaviť." Odpovedal stroho Šomar.

„Kde sa ukrývajú?“ Znova vyhŕkol sivovlasý muž. Šomar si všimol, že je rozčúlený, ale pohľad prezrádzal zúfalstvo.

„Netuším, kde sa ukrývajú a nájsť ich nie je také jednoduché. Ukrývajú sa pred slnkom a v lese je veľa miest kde by mohli prečkať deň. Vtedy sú najslabší. Slnko im prekáža a oslabuje ich.“ Potom sa zhlboka nadýchol a zavrel oči. Bol príliš vyčerpaný.

„Na dnes už stačilo, je neskoro!“ Náhle povedal Atnas. Postavil sa zo stoličky a odišiel z miestnosti. Ostatný ho nasledovali. Šomar zostal sám. Rozhliadol sa po miestnosti, ale na útek nebolo ani pomyslenia. Jediné malé zamrežované okno cez ktoré by aj tak neprešiel a už vôbec nie v stave v akom bol. Počul ako zamykajú zámku. Neostávalo mu nič iné iba počkať čo bude ďalej.

Keď opustili miestnosť a strážca zamkol Atnas prehovoril k ostatným.

„Zajtra ráno zostavíme pátracie oddiely. Desať členné skupiny budú prehľadávať les a hľadať nejaké stopy po zmiznutých, alebo po tých upíroch. Prehľadajú každú jaskyňu, každú noru i jamu. Ale pred zotmením nech sa všetci vrátia za hradby mesta. A dávajte pozor či tu nie je viac takých ako on. Nevieme aké majú zámery. Choďte! A pripravte mužov.“

Všetci odišli vyplniť správcov rozkaz, až na strážcov stojacích pred dverami Šomarovho vezenia a sivovlasého muža.

„Ty mu veríš?“ Spýtal sa.

„Neviem, ale niečo v lesoch je a unáša to našich ľudí. Nevieme čo to je, a kým na to neprídeme radšej budem opatrný.“

Sivovlasý sklonil hlavu a Atnas ho chytil za rameno.

„Mokam, ak tvoj syn žije nájdeme ho, ale obávam sa, že budeme môcť potrestať iba jeho vrahov.“

„Ja viem Atnas.“

Na úsvite sa pred južnou bránou Iškariónu zhromaždil oddiel vojakov, ktorý teraz cez ňu vyrazil za hradby mesta. Tam sa rozdelili do menších skupín po desať mužov a postupne zmizli v okolitom lese.

Atnas ich sledoval z okna zo svojej izby. Stál tam nehybne so zamračenou tvárou, kým posledný oddiel nezmizol v tieni lesa. Obzrel sa za seba na posteľ, kde ležala krásna čiernovlasá žena s bledou pokožkou. Chvíľku sa na ňu díval s neprítomným výrazom a úsmevom. Spala tam tak bezstarostne a kľudne, až  to v ňom vyvolávalo pocit pokoja. Nedokázal od nej odtrhnúť oči, alebo ani nechcel. Po chvíľke sa strhol ako zo sna, ako z nádherného sna, a znova si uvedomil povinnosti čo ho čakajú. Prešil popri posteli a na jej konci zastal. Ešte naposledy sa zadíval na ženu.

„Ach, Estel...“ vzdychol si keď vykročil k dverám.

Keby bol vedel, že ju vidí naposledy, nebol by odišiel.

Šomar sa zobudil na zvuk odomykania dverí, cez ktoré vošiel strážca s nejakou miskou a džbánom. Položil ich na stôl  a bez slova, či jediného pohľadu na svojho väzňa odišiel. Šomar chvíľu len tak ležal a zhlboka dýchal. Cítil sa už lepšie ako včera v noci.

„Tie mastičky zaberajú rýchlo“ pomyslel si. Pokúsil sa posadiť. Šlo to ťažko. Bolelo ho brucho a obviazaná hruď. Znovu sa pokúsil zhlboka nadýchnuť, ale tento krát sa rozkašľal. Mal sucho v hrdle, čo ho dráždilo na kašeľ ešte viac. Zdvihol sa z postele, ľavou rukou si držiac rebrá na pravej strane, a pomalým krokom sa vydal ku stolu. Sadol si na stoličku. Vzal džbán a začal z neho piť, ale vodu vypľul s kašľom hneď ako sa mu dostala do krku. Zasmial sa sám nad sebou a znovu priložil džbán k ústam. Teraz ale pil pomaly a v malých dúškoch. Keď zahnal smäd pustil sa do misky s jedlom. Ani nezisťoval čo v nej vlastne je. Bol príliš hladný a potreboval nabrať silu.